olgita

To, že autizmus je porucha, ktorá negatívne ovplyvňuje spôsob, akým dieťa alebo dospelý komunikuje a nadväzuje vzťahy s inými ľuďmi, to si môžme prečítať skoro všade, kde sa niečo píše o autizme. Avšak o tom, čo je Aspergerov syndróm, o tom vie niečo povedať iba málokto.

Pojem Aspergerov Syndróm sa začal používať až od r.1981 britskou psychologičkou Lornou Wing. K jeho zavedeniu viedla dlhá cesta.

V roku 1944 viedeňský pediater Hans Asperger publikoval článok, v ktorom popisoval 4 deti, ktoré zdieľali veľa spoločných trápení. Článok publikoval, pričom nevedel, že v roku 1943 v USA vyšiel článok od detského psychiatra Leo Kannera, ktorý popisoval zvláštne spôsoby správania 11 detí z John Hopkinsovej nemocnici v Baltimore. Obaja dali nimi pozorovaným vzorkám správania ich detí rovnaké meno: autism - z gréckeho slova autos, sám- a to preto, lebo deti v ich starostlivosti, sa uťahovali (tak sa im zdalo) do svojho vlastného nepreniknuteľného sveta, za akúsi "železnú oponu". Kanner pracoval s deťmi, ktoré boli viac menej retardované, zatiaľ čo Aspergerove deti mali intelekt neporušený (vyšší ako priemer). Pre ich rozlíšenie sa zaviedli dva pojmy:

-pre deti s poškodenou inteligenciou zostal pojem autizmus, (klasický, niekedy nazývaný aj kannerovský) a

-pre deti so zvláštnym typom správania s nepoškodenou a vyššou inteligenciou (IQ nad 70) vysokofunkčný /HF/ autizmus (autistický syndróm).

Psychologička Lorna Wing vychádzala z Aspergerovej intuície, že niektoré vysoko inteligentné deti by mohli byť tiež autistické. Popísala autizmus ako "kontinuum, ktoré je v rozsahu od veľmi ťažko fyzicky a duševne retardovaných osôb... až po veľmi schopné, vysoko inteligentné, ale čudácke osoby so spoločenskými problémami ako ich jediným nedostatkom.". Tento poznatok začal byť akceptovaný lekárskymi kapacitami iba v poslednom desaťročí. Ukázalo sa, že prejavy autistického správania, čo do závažnosti, sú široké, a preto sa nakoniec zaviedol termín spektrum autistických porúch so stupňami ťažký, mierne autistický, vysokofunkčný autista, Aspergerov syndróm.

Pojmom Aspergerov Syndróm (ďalej AS) sa v súčasnosti označuje zvláštne spoločenské správanie sa niektorých vysoko inteligentných osôb, ktorých voláme aj "aspergeri". AS poškodzuje ľudí neporovnateľne menej ako autizmus. Avšak deti, ktoré majú AS, trpia ťažkosťami v tých istých oblastiach ako deti s klasickým autizmom: v spoločenských začleneniach sa, vo vytváraní si vzťahu k iným osobám, v pohybovom nadaní, v spracovaní senzorických podnetov a tendenciou smerom k opakujúcemu sa správaniu. Ich ťažkosti sú na prvý pohľad menej zrejmé a dospelí takéto deti považujú za malých mudrcov. O to ťažšie sa AS diagnostikuje.

Väčšina ľudí s AS má problémy v nasledujúcich troch oblastiach (triádach) - sú to prvotné črty AS:

-Ťažkosti v spoločenských vzťahoch - môj syn Samko sa teda snaží nadviazať kontakt s jeho rovesníkmi, avšak ich mnohým výrazom tváre alebo ich gestám podľa mňa nerozumie. Jednak preto, lebo sa na nich nepozerá, keď niečo hovoria a aj preto, lebo ich ani nepočúva. V takýchto situáciách si jeho rovesníci o ňom pomyslia, že je "postih" (a aj mu to povedia) alebo sa pozrú na mňa s výrazom na tvári, ktorý hovorí o tom, že nepochopili, prečo im neodpovedá alebo prečo si ich nevšíma. Vtedy ho treba vytrhnúť z "jeho sveta" buď zopakovaním otázky alebo zvýšením hlasu, ktorý už zaregistruje a snaží sa začleniť. V tomto smere lepšie reaguje na dospelých ľudí, keďže tí z pozície dospelých sa k deťom správajú ako k deťom a svoje otázky opakujú dovtedy, kým nedostanú očakávanú odpoveď.

-Ťažkosti v komunikácii - Samko dokáže veľa rozprávať, ale väčšinou rozpráva o "niečom svojom", aj keď sa zdá, že rozpráva k nejakej téme, aj tak sa vráti k tomu niečomu svojmu. Ak potom od neho chcem, aby sa jeho myšlienky usmernili správnym smerom, musím mu dávať konkrétne otázky a cez tie ho doviesť tam, kam by mal dospieť sám.

Boli sme s ním na pohotovosti, pretože celú noc plakal, že ho bolí noha v oblasti nártu. Samozrejme, že sme sa tej boľavej nohy dotknúť nemohli, pretože "au,au,au" a tak sme teda išli na pohotovosť. Tam im stále a donekonečna vyprával, že večer predtým sme boli vonku a že si vyvrtol nohu. Horko ťažko sme tú nohu zrontgenovali, lebo tááák veľmi ho to bolelo. Jasné, že sa žiadna zlomenina nenašla. Lekári sa "zlostili", ale on stále hovoril iba o tej buchnutej nohe. Dostal zábal a nohu mu zaviazali. Ale stále ho to bolelo. Ospravedlnila som sa doktorovi, že som rada, že noha nie je zlomená, lebo že neviem, ako by vydržal so sádrou, lebo že má autistické prejavy a keďže celú noc nespal, kvôli bolesti, tak sme si mysleli, že je to zlomené a bla,bla. Lekár mi hovorí, že "aký autista, veď autisti nekomunikujú" a ja na to, že "kto vám povedal, že ľudia s autistickým prejavom nekomunikujú, komunikujú, ibaže väčšinou hovoria dookola o tom istom". To si bežní ľudia na prvý krát nevšimnú, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku.

Ak chcem, aby Samko pochopil srandu, nesmiem tú srandu povedať s vážnou tvárou, ináč si myslí, že je to pravda. A tak ho učíme dvojzmyselným slovám s úsmevom na tvári. Vtedy povie "Mamka, ty sranduješ" a ja viem, že si to do budúcna zapamätá.

-Nedostatok predstavivosti - treba viac chápať ako problém s hľadaním náhradného riešenia zo situácie, ak sa niečo zmení od zaužívaných spôsobov. Aspergeri, v podstate, žijú podľa predom stanovených pravidiel, ktoré si stanovia sami alebo im ich stanoví okolie. Tieto pravidlá sú málokedy menené. Ak by sme ich chceli zmeniť, bude to náročné a možno aj dlhodobé. Náhla zmena ich naozaj vyvedie z miery, môžu začať vrieskať, hádzať sa na zem, možno aj ubližovať si alebo sa zatnú alebo sa vystrašia natoľko, že nevedia, čo robiť ďalej. Postupne sa síce naučia, že reagovať tak, ako zareagovali sa nemá a prejavy nespokojnosti sa zmiernia. V týchto prípadoch musím vždy dopredu (niekedy stačí aj niekoľko minút) oznámiť zmenu výlučne Samkovi a zmenu spojiť s časovým ohraničením. Napríklad "... za desať minút pôjdeme tam a tam alebo ešte päť minút a urobíme to a to..." - po týchto slovách reaguje menej nervózne a protestuje iba slovne, čo je neuveriteľný pokrok v jeho prístupe k riešeniu nečakaných situácií.

Musí byť dieťa "výdatne" utišované, zvlášť ak sa veci pomenili alebo sa niečo nedarilo

Samko berie veľmi vážne realitu ukazujúcu v TV. Ak ide v TV film, kde na seba kričia deti alebo sa niekto háda alebo muž kričí na ženu, Samuel ihneď začne plakať (čím je starší tým plakče pomenej). Nevie oddeliť realitu filmu od reality skutočnej a veľmi to preciťuje. V takýchto prípadoch preberá vinu na seba. Vraj sa to deje preto, lebo to on je na vine, začne sa udierať rukou po hlave a ukončí to tým, že začne vrieskať, že toto nie je normálne, že vyskočí z okna.Sekundárnymi črtami AS

-neschopnosť vytvoriť si vzťahy s rovesníkmi primerané vývojovej úrovni - Samko sa nevie prihovoriť svojmu rovesníkovi sám od seba. Ak ho oslovia, odpovie podľa toho, akú má náladu. Ak už kamaráta má, ide za ním a bezhlavo robí to, čo mu povie bez ohľadu na to, či je to správne alebo nesprávne;

-sústavné zaoberanie sa detailmi - rozoberá hračky, niektoré veci musia byť uložené tak, ako ich uložil on a ak mu niečo posuniem, vráti to na miesto (samozrejme, že s ohundraním);

-správania typu posadnutého nutkania (OCD - Obsessional Compulsive Disorder [obsesívna kompulzívna porucha] - nutkavá posadnutosť), Samko si stále ovoniava prsty na rukách;

-utkvelý záujem o práve jednu oblasť, o ktorej majú veľké vedomosti a o ktorej sa dokáže baviť donekonečna a s každým dookola;

-nemotornosť (oblasť koordinácie jemnej alebo hrubej motoriky) - Samko bol spočiatku pri každom športe nešikovný, niekedy nevedel do rúk chytiť ani loptu. Časom a dlhodobým opakovaním sa však stále zlepšuje. Jedno mu však zostalo, beží akosi zvláštne, väčšinou sa prehne v páse smerom dopredu a uteká takto naklonený s hlavou otočenou nabok;

-ťažkosti pri pohľade z očí do očí - od mala sa nepozeral do očí, pozeral sa iba vtedy, keď sme ho k tomu vyzvali a aj to iba na pár sekúnd. Ak mu hovoríme pozri sa na mňa, vtedy otočí hlavu smerom ku nám a očami sleduje to, čo sledoval pred otočením hlavy. Ak mu povieme, že ak sa na nás nebude pozerať dostane trest, potom sa pozerá tak úporne, aby neschytal niečo zlé. Prišiel aj na to, že ak mi chce niečo povedať je dôležité, aby som sa na neho pozerala, vtedy má pocit, že ho počúvam;

-hovori monotónne, ako keby recitoval - v tomto sa zlepšil a monotónnosť sa takmer vytratila;

-chýbajúca spontánna snaha o zdieľanie spoločnej zábavy, záujmov alebo úspechov s inými ľuďmi - pokiaľ sa hrá sám a svoju hru ešte nedokončil, potom ho od jeho zábavy neodtrhneme. Naučil sa už, že ak sa chce s niekým hrať, potom musí ísť za ním a poprosiť ho o hru;

-problém vyjadriť sa zvlášť v prípade keď sa hovorí o citoch, emóciách - niekedy nevedel prísť sám od seba a objať ma, alebo mi dať pusu. Teraz to už robí a veľmi sa tomu teším.

Na aspergera neexistuje liečba. Deti s AS sa stanú dospelými s AS. Trpezlivosťou sa ľudia s AS naučia základnému umeniu, ktoré je potrebné v bežnéom každodennom živote - vhodne komunikovať s ľuďmi (čo je ich jediná slabina).

Asperger sa od Autizmu líši predovšetkým tým, že u Aspergerov nie je zjavné všeobecné vývinové zaostávanie, že nie je zaostávanie vo vývine reči ani v schopnosti učiť sa. Väčšina má normálnu všeobecnú inteligenciu, akurát sú motoricky nešikovní. Porucha sa vyskytuje prevažne u chlapcov. Autistické prejavy pretrvávajú až do dospievania a dospelosti. Nemotornosť je častým (nie nutným) diagnostickým znakom.

Marc Segar, B.Sc. (1974-1997) bol aspergerovec, ktorý napísal knihu "Coping: A survival guide for people with AS." ("Vyrovnávanie sa s problémom: Návod na prežitie pre ľudí s AS.") napísal, že: Autistickí ľudia musia vedecky pochopiť to, čo neautisti už dávno pochopili inštinktívne.