olgita

Druhý deň ti tečie z nosa. Myslíš si: "Ach, nádcha, to nebude dlho trvať, jeden deň budeš mať upchatú jednu nosnú dierku, ďaľší deň druhú... ". Áno, tečie ti z nosa priezračná vodička a veľa krát si kýchneš. Robíš si čaj za čajom, žmýkaš citrón. Ešte že je sobota, do pondelka to prejde.

Druhá noc. Spíš iba "útržkovite". Už aby bolo ráno. Ale nie je. Upchávaš si dierku, z ktorej ti tečie, vreckovkou, aby ti vodička nestekala na vankúš. Najnepríjemnejšie sa príjemne spí na mokrom vankúši. Zaspal si. Dýchať môžeš iba ústami. Trošku zachrápneš. Zobudíš sa. A spal si vôbec? Otočíš sa na druhú stranu. Vymeníš si vreckovku v nosnej dierke. Nad ránom, keď už nevládzeš kontrolovať nádchu, ťa začne tlačiť mechúr. Joj! Vstaneš, šúchajúc nohami v šľapkách, po tme, len aby si nezobudil ostatných, sa vyčúraš a celý uzimený si opäť ľahneš do postele.

Tretí deň sa zobudíš po možno dvoch hodinách celostného spania. A čo spravíš ako prvé, ideš sa vyčúrať. Si nevyspatý, šúchaš si oči a tvár a vravíš si: "ešte že je nedeľa, poobede sa vyspím".  So psom ide vonku partner, tiež síce nespal celú noc, lebo si v kuse kýchal a poťahoval nosom, ale má súcit. Páli ťa koža okolo nosa aj okolo pier. Je ti tak dobre, keď fúkaš do horúceho čaju. Aj ti prestalo tiecť z nosa. No akosi ti je zima na kotníky. Obuješ si ponožky. Navarené je, super, aspoň si oddýchneš. Po hodine si obuješ druhé ponožky. Zimu cítiš všade. Oblečené máš už tielko, nátielnik, mikinu, hrubé tepláky, podkolienky a ponožky. Niečo nie je v poriadku. Stále ti je zima. Asi máš teplotu. Veru. 37^oC. Prikryješ sa. Trasieš sa. Už si vypil 5 pohárov čaju. Stále ti je zima. Partner ti kúpil lieky. Už máš 38,5^oC a ešte je iba obed. Nič neješ. Občas zakašleš, smrkať sa už nedá, nos je upchatý. Začalo ti hučať v hlave. Už nevládzeš nič vypiť. Bolí ťa celá koža. Všade aj vo vlasoch. Trasieš sa a máš 39,2^oC. Úplne si vypol. Nepočuješ nič okolo seba, iba vieš, že musíš stále niečo piť. Ešte dokážeš napísať šéfovi e-poštu, že si vyberáš dovolenku, kým sa nevyliečiš.

Tretia noc. Snažíš sa pozerať telku. Nevieš sa sústrediť. Človek ťa stále bolí. Nevieš ani ležať, ani stáť. V ruke držíš vajíčka, aby sa ti znížila teplota. Vajíčka vymeníš za iné. Trošku si zaspal. Ale čo to? Začal si sa potiť. To je super, nechce sa ti veriť, podrobil si si chorobu. Teplota trochu klesla, hneď sa cítiš lepšie. Ani z nosa ti netečie. S boľavým telom sa prezlečieš do suchého a presunieš do postele.

Štvrtý deň začína už o tretej ráno. Opäť sa ideš vyčúrať. Ešte je iba ráno a opäť ti je zima. Je ti jasné, že to neskončilo. Nebolí ťa iba koža, bolia ťa už aj svaly. Máš problém si aj kýchnuť a to nehovorím o smrkaní. Hlava ti opäť hučí. Okolo nosa a pier ťa opäť páli. Zajojkáš. Ďaľší čaj. Naobliekaš sa. Snažíš sa zaspať, veď ráno treba vypraviť jedno dieťa do školy, ešte že je druhé samostatné. Všetci odišli z domu. Žiadne jedlo, iba teplá tekutina s medom a lieky. Prespíš celé doobeda. A potom sa začneš zase potiť. A zistil si, že včera si sa skoro spotil preto, lebo si si večer dal šalvijový čaj. A teraz si si ho dal zase. To je fajn, že podporuje potenie. Prezliekol si sa dva-krát. Hukot v hlave prestal. Nechce sa ti veriť. Z 38,6^oC si klesol na 37,2^oC. Ešte sa trošku trasieš, ale koža už nebolí, iba svalstvo. Potom to pochopíš, jasné že ti je lepšie, sú tri hodiny, musíš ísť po dieťa do školy a vyvenčiť psa. Tak ideš.

Štvrtá noc bola celkom dobrá. Iba večer zrazu teplota znova stúpla nad 38, ale potenie sa dostavilo do hodiny. Si borec, vieš ako máš bojovať s chrípkou. Hlavne lež a pi veľa tekutín a zabojuj s teplotou a vydrž triašku a vydrž bolesť kože, keď sa ti o ňu odiera oblečenie, a zvládni boľavé svalstvo a prekonaj hukot v hlave nesmrkaním a nekýchaním.

Piaty deň mal byť iba na obnovu stratenej sily. Ale nebolo to tak. Človek síce prestal bolieť, ale ochorela dušička. Pálenie nosa a pier prestalo. Hučanie v hlave však nie. A prišiel moment, keď vôbec nevieš rozmýšľať. To je strašné. Máš si oddýchnuť po chorobe a si chorý ešte viac. Mal si ísť na rodičovské, ale nedá sa. Voláš triednej, že neprídeš. Ona ťa s úsmevom v telefóne upozorní na to, že tvoja dcéra (16,5-ka) bude mať na vysvedčení asi 2 štvorky. "O.K., vyvodím dôsledky, dovidenia", ale nič nevieš urobiť, lebo ti nepáli. Takže vznikol z toho zákaz na všetko. A je to, plače nie len ona, ale aj ty. Aspoň si vyčistíš dutiny.

Piata noc. Hukot v hlave neprestal. Oči sa nevládzu dívať. Keď duša bolí, je to horšie, ako keď bolí telo. Aspoň si si dal sprchu a aspoň si sa vyspal. Budí ťa otázka "Pošukáme?". Koľký to egoizmus! Si predsa chorý. Či už nie si?

Šiesty deň. Rovnaký ranný kolobeh. Vieš, že dnes si doma, aby si konečne popratal, popral, navaril. Namiesto toho si ľahneš na gauč ku telke a opäť zaspíš. V pozadí počuješ chodiť okolo psa, nejaké rozhovory, nejaké reklamy, nejaké autá z ulice, privolávanie výťahu. Spíš aj nespíš. Čudo, nevieš otvoriť oči. Sú zlepené a trvá ti pol hodinu, kým sa otvoria dokorán.

A potom sa preberieš plný síl, akoby si ani chorý nebol a dobiehaš, čo si zameškal. Iba na pere sa usmieva malý herpesík.