olgita

   Sedela som na balkóne a háčkovala motýlika. Bývam pod strechou, kde vzduch sa nepohne, ani keď vonku fúka vetríček, ktorý trochu pomáha existovať pri v tieni tridsaťstupňových teplotách.
   Tá teplota ma ničí. Čím viac vody pijem, tým menej ju cítim vo svojom vnútri, no na povrchu je všetko mokré a vtedy neznesiem rukávy, ni krátke, ni dlhé, znesiem nič na sebe.
   Je sobota a popri varení myšlienky sa v hlave krútia, rýchlo sa striedajú, preplietajú, asi som nie normálna, keď určité veci okolo seba nechápem.

   Ona mi povedala, že sa jej páčia neoholené nohy, podpazuchy, že je to prirodzená ochrana tela na miestach, kde sa trie koža o kožu, že sa jej páči jedinečnosť, že ona je tá, ktorá si dané miesta neoholí, že jej manžel jej zakázal holiť si nohy, lebo ... Nechápem, je pánom jej tela ona alebo jej manžel? Je to podradenosť nadradenosti?

   V pondelok mi jeden "muž" vynadal. Bola som venčiť nášho psa Ora pri Hornáde. Bol veľmi zničený od horúčavy (kto nebol). Išli sme vedľa múriku, pri ktorom je voľný výbeh psov. A oproti nám išli otec s dcérkou (?) škôlkarkou. Oro prešiel okolo nich, malá povedala niečo ako "Jaj, pes", no a Oro sa za nimi obzrel (asi si myslel, že sa s ním chcú hrať, veď všetcia ho hladkajú a hrajú sa s ním). Vtedy, keď sa Oro za nimi obzrel a možno aj urobil krok smerom k nim, sa obzrel aj otec dievčatka a... Nechal malú stáť na mieste, rázne prišiel ku mne (desať metrov) a s kamennou tvárou začal na mňa kričať:
"To je váš pes?"
"Áno."
"Sa mi nepáčite vy, ani váš pes."
"S tým ja nič neurobím, to je váš problém."
"Sa mi nepáči, že váš pes nie je na vodítku a že ma prenasleduje."
"Ak by bol tento pes nebezpečný, tak by nebol voľne pustený."
Bol viac ako o hlavu odo mňa vyšší. Postavil sa nado mňa, s taštičkou na dokumenty pod pazuchou, ako rodič, keď kára svoje dieťa.
"Keď vám teraz strelím facku, čo budete robiť, zavoláte políciu?"
"Áno."
"Hej?"
"Áno, a kto vám dovolil sa so mnou rozprávať s takým tónom, to aj doma takto kričíte na vašu ženu?"
"Áno, kričím, ale ona je inteligentnejšia ako vy!"
"Inteligentnejšia, no tak to ju ľutujem."
Tu už sme boli od seba asi na 5 metrov a mladý pán pokračoval:
"Ty stará tučná krava, kúp si psa nech ti vylíže pi.u!"
"No tak to môžte spraviť vašej žene."
"Krava jedna s obojkom okolo krku."
"Naozaj ľutujem vašu ženu. Gadžo."
Normálne som sa rozklepala. Mladý to "pán svojho domu" sa prejavil. Kde sa v ňom nabrala toľká zlosť, že ju nevládze v sebe udržať. Paradoxom bolo, že kým on na mňa vrieskal, jeho dcéra s mojím psom pomaly vedľa seba prichádzali ku nám a môj pes jej nič neurobil.

   Celkovo to bol ťažký deň. V ten pondelok sa okrem tejto hádky stalo ešte niekoľko udalostí. Samkov najlepší spolužiak bol hospitalizovaný na infekčnom, pretože hnačkoval a zvracal, nič nemohol zjesť ani vypiť.
Druhý chlapček Danko tak spadol z bicykla, že si polámal stehennú kosť, ktorú vedeli napraviť iba operatívne. V nohe bude mať nejaké kovy a minimálne tri mesiace bude mať na nohe sádru.
Pani Vierke, učiteľke v školskom klube, vynadali, že je rasistka, lebo povedala rómskemu chlapcovi, aby sa nekrútil okolo detí, ktoré mali pri sebe mobilné telefóny, pretože jednej už telefón potiahol.
Kolegynin manžel prišiel autom z práce domov a pri parkovaní zistil, že mu praskla brzdová hadica.

   A toto sa stalo iba v jeden deň. Bol to horúci deň.