olgita

Mám rada, keď sa šupnem pod paplón (hoci aj do studenej postele), keď si ho vytiahnem až po uši, keď si ním zamotám nohy, keď si hlavu podopriem veľko-malým vankúšom a pritlačím si na neho líce. Keď zo mňa vidieť iba vlasy. Zaspávam veľmi rýchlo. Do piatich minút o sebe nič neviem. Vtedy zaspávam s pocitom, že deň sme prežili v pohode a zdraví. Že je to otrepaná fráza? Ani nie, čím viac je človek starší, tým viac chce mať pohodu okolo seba. 
Nemám rada noci, keď si líham zronená, keď moje oči produkujú slzu za slzou, keď ich nevládzem držať otvorené, pretože ma režú, keď chcem zaspať a zabudnúť, ale sa mi nedarí. Stáva sa. Nemám rada, keď sa to stáva. Nestáva sa to často. Ale stáva sa.
   Nemám rada, keď môj manžel chodí domov z práce nervózny. Väčšinou pracuje sám, ale niekedy pracuje na mieste, keď sú pri ňom aj ľudia.  Sú to domáci, v byte ktorých pracuje. Musí ich tolerovať, aj keď je z nich nervózny. Stále sa ho niečo pýtajú. Musí im odpovedať. Musí sa odpútať od jeho sústredenia sa na prácu a odpovedať im na otázky. Lebo sa to patrí. A keď už nevládze slušne odpovedať, tak sa dlho premáha, aby nebol neslušný. Vtedy prichádza domov nervózny. Vtedy sa púšťa do všetkých dookola.
Nemám rada, keď sa do mňa pustí, že som niečo spravila nesprávne. Podľa neho. A keďže v mojej práci väčšinou všetko zvládam, tak nesprávne veci robím doma. Nesprávne sú naozaj iba podľa neho. Podľa mňa robím všetko v pohode, s mojím tempom, jednoducho a bez stresu. A to sa mu vtedy, keď je nervózny nepáči. Vraj som pribrzdená. No páni. Ale taká som iba vtedy, keď je nervózny. Je to moje plus či mínus? 
Niekedy som voči krivde ku mne bojovať nevedela. Nie voči krivde od cudzích ľudí. Keď na mňa nakričí chlapík, že som stará tlustá krava, tak pred ním sa nerozplačem. To je jasné. Aká hrdinka. Ale voči krivde od ľudí, ktorých mám rada, od tých najbližších, voči tej som bojovať nevedela. Trošku som sa už oťukala. Dokážem už argumentovať aj slovami. No väčšinou sú to slzy s pocitom bezmocnosti. Pocit, že rozprávam tak, že mi nerozumieť. Nie preto, že šušlem. Ale preto, že moje slová neprecítia. A to ma bolí, že ja viem byť ohľaduplná a niekto iný, ešte k tomu člen mojej rodiny, ohľaduplný nie je. 
Keď som bola malá, a aj trošku staršia, ba aj teraz, keď som dospelá, vždy mávam svetlo modré očné bielka. V mladosti som si myslela, že je to preto, lebo som už dávno neplakala. Teraz by som ale chcela vedieť, čo to znamená. Naozaj. Prečo asi bielka zmodravejú?


Tvoja slza chce byť plačom,
márne sa jej pýtam načo?
Jedna slza predsa stačí,
nemusíš sa kúpať v plači.
A kto by veril, že tak bolí
kvapka vody s trochou soli.
Pozrime sa na slzičku,
zmizla z tváre, mizne v tričku.
Tvoja slza sama seba ľutuje,
poďme hľadať, pod tým tričkom,
kadiaľ asi putuje.
(Pavol Hammel)

_predchádzajúci_
 _nasledujúci_