olgita

Povedali si, že sa rozchádzajú.
Vzala to úplne hrdinsky.
Nikomu sa s tým nezverila.
Veľmi ju to bolelo.
Pomaly žila svoj nový život.
Chodila do školy.
Po škole domov.
Taká osamotená.
S pocitom prázdnoty, nenaplnenosti.

Ale takto to chcela.
Už sa viac nechcela trápiť žiarlivosťou, ktorá jej zvierala dušičku.
Všimli si to aj ostatní.
Niekto jej povedal, že urobila dobre, že to mala spraviť už dávno.
Aj tak nevedela spať.
Keď bola sama slzy jej stekali vždy, z otvorených aj privretých očí.
Nekonečný vodopád utopených zážitkov nedávnej minulosti.

A potom, po týždňoch, sa objavil.
Neprišiel za ňou, prišiel za jej susedkou.
Do vedľajšiej izby.
Nevedela o ňom.
Dozvedela sa to až na druhý deň.
Až potom, ako si spievala tú pieseň, smutné slovíčka sprevádzala jemným brkaním na gitarové struny.
Úplne potichúčky, iba pre jej útechu.
Prsty a struny hrali hlavnú rolu.
Tancovali do rytmu hlasu.
Sedela v rozostlanej posteli, v rozťahanom tričku, so strapatými vlasmi, čiastočné prikrytá, čiastočne nie.
A slnečné lúče prenikali zelenkavým závesom.
Predierali sa pomedzi škvrny špinavého okna.
Zanechávajúc mraky na ošúchanej tapete.
Chveli sa struny, chvel sa jej hlas a oči mala stále vlhké.
Opakovala ju do nekonečna.
Tá melódia jej pomáhala oslobodiť sa od spomienok.
Tou piesňou mu odpúšťala.
Seba uisťovala v tom, že rozchod bol správny.

Viem, že myslíš na rozchod, už to viem, a nezastavím ťa, rob ako chceš.
Spomeň si však, že budem tu, na tom istom mieste a ak budeš mať chuť rozprávať sa, s radosťou ťa budem počúvať.
A ak by ti on vedel dať viac lásky, vedel ťa naplniť viac ako ja, jasne, že viem prehrávať.
Nemáš sa prečo pretvarovať, tieto slzy sú zbytočné, ak máš odísť, tak už choď!
Spomeň si však, že čakám, že zostaneš, no vodu treba nechať tiecť, kým prehltnem slová, ktoré nemôžem vysloviť ...
A ak vietor dnes fúka na tvoju stranu ja nebudem mrzutý
Nie, jasne, že viem prehrávať, nestalo sa to prvý krát. Dnes odídeš ty, zajtra odídem ja.
Bol som porazený, svet sa nezmení, niekto bez váhania zaujme tvoje miesto.

Jej susedka vtrhla do jej izby ako víchor nafučaná s rozstrapatenými vlasmi a vravela: Prečo to spievaš? Veď on v kuse plače! Prečo mu robíš väčšie starosti, ako má? Prečo ho unavuješ svojím spevom?

Nerozumela.
Ona je tá, ktorá sa trápi kvôli "stratenej" láske, ktorú nikto neľutuje, ktorú to bolí, ktorá chce povedať celému svetu o poranení a nevie to ináč, iba s pomocou piesne, pretože keď začne rozprávať, skrivia sa jej peri, objavia sa vrásky na brade, roztrasie sa, zvlhnú jej oči, zas a zas...

Bol úplne horúci, s opuchnutým hrdlom, oviazaný bielou šálou, s červenými očami.
Odviezli ho do nemocnice.

Vzdialenosť medzi nimi sa zväčšovala.
Pre niektorých bol hrdina, ten ktorý kvôli rozchodu ochorel.
Pre iných ona mala byť tá silná, ktorá urobila správne, že sa s ním rozišla.

No ona to nevydržala.
Navštívila ho v nemocnici, aj keď povedala, že za ním nepôjde.
Povedali jej, že je klamárka.
A ona pritom iba podľahla.
Podľahla láske.
Bola slabá.
Bola tá, ktorá stále ľúbila.