V Rusku som nebola od roku 1992. Šestnásť rokov. Často som sa pristihla pri tom, že by som sa tam raz chcela pozrieť. No cesta na východ vyzerala byť neuskutočniteľná. Ale ľady sa pohli a my sme leteli ponad šíru zem a vstúpili do uponáhľaného sveta.
No úplne na začiatku bolo chcenie. Chcenie vidieť našich blízkych, ktorí žijú od nás takmer tritisíc km ďaleko. Žiaľ vždy tu boli akési "ale", ktoré naše chcenie zahnalo naspäť do kútika mysle, kde znovu zazimovalo, driemalo, a vždy v pravú chvíľu sa nám pripomenulo.
Ešte, že máme internet.
Najťažšie bolo nájsť informácie o tom, čo všetko potrebujeme, aby sme súkromne mohli vycestovať do Ruska. Pár rokov dozadu toho bolo na nete napísané oveľa menej ako teraz. A aj teraz sú informácie slabé. Nuž ale akosi sme museli začať.
A začali sme pozvánkami, na základe ktorých nám dali vízum. O pozvánky musela požiadať graždanka Russii s trvalým pobytom na území Ruska a to na Federálnej migračnej službe Ruskej federácie (Федеральная Миграционная Служба России по месту жительства). Pozvánky ju stáli viac okolo 1500,00 RUB na osobu. Pričom kurz sa teraz pohybuje vo výške 100,00 RUB = 85,00-90,00 SKK. Hotové pozvánky sme dostali začiatkom novembra. S nimi sme potom cestovali z KE do BA na konzulárne oddelenie, kde sme predložili dotazník, pas, 1 foto a medzinárodné poistenie platné v Rusku. Vízum nás stálo 1200,00 SKK na jednu osobu s platnosťou na dobu 90 dní. A týmto chválim internetovú stránku Ruského veľvyslanectva (http://www.rusemb.sk).
A tak sme sa vybrali na východ. Mama a ja. Dve, ktoré tak dávno neboli pri svojích blízkych, ktorí bývajú až pri pohorí Ural, teda takmer na východnom konci Európy. A o tom niekedy inokedy.
Komentáre
Ahojki,
Olgita...
aj na fotky a tak...
:)
aj ja sa teším na pokračovania :-)
ránko a detto ;)
oli
aj ja sa tesim,
rusko
Aj ja sa teším :-)