Na 05.09.2006 nikdy nezabudnem. Poobede, keď sme sa so Samkovou sestrou Danielou chystali ísť po neho do školy, sa náhle otvorili dvere nášho bytu, v nich stál Samuel a víťazoslávne so zdvihnutou rukou nad hlavou (ako básnik) prehlásil "Som doma!". Obidve sme otvorili ústa, pár sekúnd sme nevedeli nič povedať. Nevedela som, či sa mám radovať jeho samostatnosti alebo jeho radosti (z toho, že to dokázal) alebo sa hnevať.
V tejto alternatívnej triede podľa waldorfskej pedagogiky je to tak, že sa deti učia doobeda s jednou pani účiteľkou a pobede s druhou pani učiteľkou. Poobede sú prváci zmiešaní s druhákmi. Takže sa zároveň učia komunikovať s deťmi rôznych vekových skupín. O tretiej hodine polovička detí odchádza domov a polovička čaká na rodičov kým si po nich neprídu. Samko mal čakať na mňa. Keď sa polovička detí vybrala domov, tak sa vybral domov aj on, aj keď mu bolo povedané, že má čakať v škole, kým po neho neprídem. Dnes sa tomu už smeje a hovorí, že žiadne dieťa nemôže ísť bez dovolenia domov.
Samozrejme, že sme sa ihneď vybrali do školy, či o tom pani Beátka vie, že Samuel odišiel. Samozrejme, že o tom nevedela. Po ďaľšie dni si naňho musela dávať obzvlásť pozor.
No aj tak ju tento prvý týždeň dostal do smútku. Nasledujúci deň sa túlal po škole a hľadali sme ho asi 10 minút. Ešte na ďaľší deň čakal na mňa pri druhom východe, na druhom konci školy. Zakaždým vravela: "Teraz tu bol.". Takto Samko naučil učiteľku tomu, ako si ho má všímať.
Komentáre