Mali sme školenie. V angličtine. 6 dní. V priemere 7 hodín denne. V tejto neznesiteľnej horúčave. V uzavretej miestnosti. Pri zhasnutom svetle. S projektorom zo stropu.
Prednášal "pán s turbanom na hlave". S tromi prsteňmi na pravej ruke. S náramkami na ľavej ruke. Jeden ten gumenný, dva šnúrkové a sa mi zdá, že jeden medený. Ind pracujúci v americkej firme. Dharampal alebo DiPi, tak ho volajú všetcia, tak aj my. Prvý deň som mu vôbec nerozumela, druhý deň viac a na konci, keď rozprával pomaly a nemal v ústach žuvačku skoro všetko.
Ale nie o tom som chcela.
Pripomenul mi mojich spolubývajúcich susedov z internátu v Moskve.
Boli zo Šrí Lanky. Rašani, Čándima, Šantaija, Bandura. Takí dobrí ľudkovia. Ja som bývala v malej dvojposteľke sama. Oni bývali vo veľkej trojposteľke ani neviem koľkí. Mala som ich veľmi veľmi rada. Študovali a cez prázdniny stále odcestovali na zárobky do Londýna. To bolo pred dvadsiatimi rokmi. Vždy odtiaľ doniesli sušené mlieko a kakao. Robili sme si z toho takú malú chuťovku do malej moca šálky. A naučili ma jesť ryžu rukou. A prvýkrát som u nich ochutnala pikantný ananás.
Chcela by som vedieť čo je s nimi. Či sú zdraví a živí. Či sú stále spolu. Poznať ich deti. Či bývajú v Londýne. Všetko.
Komentáre
pikantný ananás??
olga
Prajem Ti ,aby sa Ti podarilo nájsť aspoň malý kúsok ich šťastného života...hocikde. A ešte veľa takýchto jednoduchých ale vzácnych ľudí...:))) je ich ako šafránu...
skoda, ze s nimi nedrzis kontakt
teide
:)
vikina, vierka
vierka: veľa vecí a vzťahov som v mojom živote zanedbala a som z toho smutná, čas nevrátim späť
:-|
oli
bratie
je iba jeden kontakt a ten o nich nič nevie
no možno časom, náhody pomáhajú, verím tomu
:)
škoda :)
áno
no ľudia mojej vekovej kategórie sa mu až tak veľmi nevenujú
je to niečo, na čo treba mať čas a chcenie
:)