olgita

Samko je na prázdninách u starých rodičov. Bývajú v centre mesta KE pri hoteli Centrum. Naprázdninách u nich je iba od pondelka do piatku, lebo takú máme dohodu, že od pondelka do piatku bude u nich a od piatku do pondelka doma s nami.

A tak sa jeden večer túlali po meste a stretli nejakých chlapcov, ktorí vraveli, že sú v meste na výprave. V Samkovej hlávke sa okamžite udomácnila myšlienka o uskutočnení výpravy. Lebo on je ten, čo ešte nikdy nikde nebol sám, všade chodí iba v doprovode dospelých.

Vysvetlili sme mu, že ešte nemôže chodiť sám na výlety, však má iba osem rokov, že takí malí chlapci ešte nechodia na výpravy a ak áno, tak určite nie sami. Pochopil to, síce so slzičkami v očiach a roztraseným hlasom, ale pochopil.

No myšlienočka ostala v hlave a stále o tom rozprával. Až starí rodičia súhlasili, že môže ísť a dohodli sa, že pôjdu za ním bez toho, aby o tom vedel.

Samko sa nevedel dočkať rána. Zobudil sa veľmi skoro, naraňajkoval, pobalil si batôžtek a vydal sa na cestu, vraj pôjde až na Lokomotívu.

Kto pozná KE, tak si to vie všetko hravo predstaviť.

Babka ho odprevadila cez rušnú križovatku medzi hotelmi Centrum a Slovanom. Tam sa s ním rozlúčila. Dalej už išiel sám nič netušiac, že je sledovaný dedkom z primeranej vzdialenosti.

Výprava sa začala.

Samko sa vydal cez Hlavnú ulicu, okolo Dómu Sv. Alžbety, popri Štátnom divadle, malej fontáne, cukrárni až na námestie Maratónca mieru.
Potom sa vrátil naspať ku spievajúcej fontáne.
Tam si z batôžteka vybral desiatu, zjedol ju, zapil čajom z fľašky, vytiahol si knižku o Najväčších rekordoch na svete.
Čitajúc knižku na lavičke si oddychoval pri fontáne počas výpravy v centre mesta KE.

A potom sa stalo toto.

Volám babke: "Ako pokračuje výprava?"

"Nič sa ma nepýtajte, nič o nich neviem, idem za nimi."

"Dobre, majte sa."

Potom mi to došlo, však svokra akosi tažko dýchala, možno aj plakala. Znovu jej teda rýchlo zavolám.

"A čo, vy plačete?"

"Áno."

"A prečo?"

"No ta preto, lebo dedo stratil S."

"Ako stratil?" (počas hovoru pozerám na kolegyňu, tá sa podvedome chytila za ústa s tichúčkym povzdychom a doširoka otvorenými očami).

"Stratil sa mu, tak utekám rýchlo ho hľadať (vzlyky), lebo to ja, stará baba, som súhlasila (vzlyky) s dedom, že ho môžem pustiť samého do mesta, potrestal ma pán ...."

"Len ..."

(vzlyky)

"... sa ukľudnite, idem hneď za vami a zavolám J. (jej syn, moj manžel), rýchlo príde a pomôže vám hľadať...."

"Nie, v žiadnom prípade, však sa strašne nahnevá a dakomu ublíži, to je moje potrestanie, to ja musím sama ho pohľadať, lebo to ja som spôsobila ..."

a zložila mi telefón.

Zavolala som teda J., že nech sa nenazlostí, ale že treba ísť pomôcť hľadať S., lebo že sa na výprave stratil dedkovi.

Mno. To, čo povedal J. celé opakovať nemôžem a ani začiatok a dokonca ani ten záver, proste sťastný z toho nebol.

Kolegyňa vraví, že niekto by mal byť doma, že ak sa medzitým S vráti, aby sa nezľakol ak nikoho nenájde doma a že či má ísť so mnou, veď každá pomoc je dobrá pri hľadaní dieťaťa s autistickymi prejavmi.

Tak sa chystám na električku, však tá zo "železiarní" chodí iba dvakrát za hodinu a kým sa dostanem do mesta ubehne viac aj trištvrtel hodina, tak musím stihnúť tú, ktorá ide najskôr. Zbalila som si kabelku, prezula sa, v duchu si plánujem, čo mám spraviť, kam mám ísť, keď mi v tom zavolala svokra, že už je dobre, že sa našiel.

Cestovateľ. Celý vytešený, že má výpravu za sebou, vracal sa opäť od Maratónca smerom ku Divdlu. Spokojný sám so sebou. Otváral dáždnik, lebo akurát začínalo pršať.

Samko bol na výprave. Žiaden strach v očiach. Iba uplakaná babka. Spadol kameň zo srdca. Každému.

Začnem mu písať denník, aby si v dospelosti mohol prečítať, čo v detstve stváral, ak by náhodou zabudol.