olgita

   Tým, že bývam v KE, tak pre mňa bolo najjednoduchšie cestovať domov vlakom. Na vlak som nastúpila v Moskve okolo obeda a s malými prestávkami na "čaj s piroženym" som prespala celú noc a ďaľší deň, na konci ktorého som vystúpila už v KE. Lístky sa kupovali iba na jednom jedinom mieste a musela som mať potvrdenie z VŠ, že si môžem kúpiť zahraničný cestovný lístok preto, lebo som študent.

   Kým nenastala perestrojka a neotvorili sa hranice, tak sa dal kúpiť celkom rýchlo, tak do jednej až dvoch hodín. No potom to už bolo strašné a únavné. Musela som prísť skoro ráno, zapísať sa do poradovníka, každú hodinu si vypočuť vyvolávaciu kontrolu zapísaných ľudí (pereschot), či som stále tam. Ak som tam nebola, zapísali ma na koniec radu. Po niekoľkých hodinách som sa dostala aspoň dnu do budovy, kde som čakala ešte ďaľšiu minimálne jednu hodinu. Potom si už len za pár dní trebalo prísť vyzdvihnúť lístok domov. Viete si predstaviť, akí usmievaví ľudia vychádzali z budovy.
 
   Súčasťou vlaku boli vozne s ruskou alebo našou "československou" obsluhou. Naše vozne sa rátali za luxusnejšie, pretože v nich boli kupéčka dvoj/troj lôžkové so zabudovaným umývadlom. Ruské vozne mali v kupé 4 ležadlá a oddelené boli úzkou chodbičkou.

   Väčšinou som cestovala v ruských vozňoch, až po perestrojke, nás cudzincov, dávali do našich vozňov. Rusi sú dosť pohostinný národ. Takže po nastúpení do vlaku ihneď vytiahli svoje zásoby - klobásu, zeleninku, kyslé uhorky, vodku, čierny chlieb. Všetkých tých, okolo mňa sediacich a hodujúcich, som úspešne odrážala slovami, že nie som hladná. A všetci sa aj tak naďalej pozastavovali nad tým, že cestujem sama a ešte k tomu bez jedla a že celý čas iba spím. Pre mňa ale bola cesta vo vlaku začiatkom oddychu po polročných prehýrených nociach a vypätia zo skúškového obdobia.

   Raz, ku koncu môjho štúdia, cestovala so mnou ku nám na návštevu aj moja kamarátka Ľudka. No a cestou vlakom z Moskvy do Košíc, sa nám stalo toto. 

   Nastúpili sme v Moskve na Belorusskom vokzale, úplne v pohode. Miesta sme mali v kupé so štyrmi ležadlami. Boli sme v ňom my dve a jeden pán v stredných rokoch. Po pár minútach jazdy od Moskvy došiel ešte jeden pán, že tiež má byť s nami v kupé, či by sme nepočkali chvíľu na chodbe, že sa chce uložiť a prezliecť. Tak sme všetci traja teda stáli na chodbe a čakali, kým sa prezlečie. Z chvíľky bola možno polhodina šramotenia.
   V kľude sme docestovali až do hraníc Ukrajiny so Slovenskom do Čopu. Skôr, ako prehodili vozne zo širokorozchodných podvozkov na podvozky normálneho rozchodu, chodili colníci a pohraničiari. Nesmelo sa vychádzať z kupé, ani z vozňa. Po kontrole sme s Ľudkou chceli vystúpiť a trošku sa poprechádzať po malom mestečku, pretože keď už bol vozeň žeriavom dvihnutý hore, musel v ňom človek zostať asi tak dve hodiny, kým nevymenili podvozky pod celým vlakom. No do nášho vozňa dlho nikto neprichádzal. Potom sme zbadali, že vozeň obstúpili niekoľkí pohraničiari a aj sme sa potešili, že už sú tu. No prehliadka fotografií sa nekonala. Prišli rovno do nášho kupé, že všetci máme ísť s nimi. Odviedli nás do budovy neviem akej, každú do iných dverí a začali nás vypočúvať. 
   Že čo som zač. Že ako sa volám. Že kde bývam. Že kde študujem. Že čo študujem. Že kam cestujem. Že s kým cestujem. Že ako sa volá moja kamarátka. Že prečo sme spolu. Že odkiaľ sa poznáme. Že kam cestujeme. Že prečo vlakom. Že prečo práve dnes, teda vtedy. Že čo vieme o našich ďaľších spolucestujúcich. Že čo robili celú cestu až po hranice. A stále donekonečna to isté niekoľkokrát za sebou. Neviem po akej dobe nás pustili. Tak sme sa s Ľudkou trošku porozprávali na chodbe a nenápadne porovnali odpovede. Po chvíľke nás znovu odviedli a pýtali sa, že prečo nepoznám otcovské meno mojej kamarátky. 
V celej bývalej Ruskej federácii používajú 3 mená - krstné, otcovské a priezvisko. Priezvisko používajú veľmi málo. Všade sa oslovujú menom krstným a otcovským. Pre mňa, ako pre cudzinku, bolo otcovské meno nepodstatné, keďže na Slovensku (našťastie) nebolo také pravidlo. No zdá sa, že pohraničiarom sa to zdalo podozrivé a chceli na tom postaviť obvinenie proti nám dvom.
   Akosi sa nám, síce každej zvlásť, podarilo presvedčiť ich, že ja ako cudzinka nie som povinná poznať otcovské meno každej mojej kamarátky. Keďže sme intuitívne obidve inými slovami tvrdili to isté, tak nás nakoniec pustili. Náš vlak už stál na peróne pripravený na odjazd. Tak sme sa ponáhľali, pretože každú chvíľu mohol odísť a odviesť nás ku mne DOMOV. Žiaľ opäť nás zastavili, že si máme zobrať veci, lebo sme ešte nepodpísali zápisnicu a ešte odísť nemôžeme.
   No poviem vám, úsmev na tvári mi teraz zamrzol naozaj. Ihneď mi začali v hlave víriť otázky typu, že ako sa dostaneme do Košíc. Vysadia vás niekde na hranici, vlak vám odíde a starajte sa sami, ako sa dostanete domov. Kedy nás teda pustia? Kedy pôjde ďaľší vlak? Čo ak nebudem mať peniaze na ďaľší lístok? Čo naši, ktorí nás čakajú v noci o polnoci na stanici? A čo s kuframi a taškami (ledva sme ich v Moskve strčili do úložných priestorov)?  Ako ich ponesieme, nie sú tu ani nosiči ani vozíky (?)!
   Opäť sme teda vystúpili. Opäť nás odviedli do čakárne. Bolo okolo desiatej večer. Boli sme špinavé, hladné a smädné študentské dušičky, obvešané cestovnými taškami. Neostávalo nám nič iné, iba sa začať smiať. Pozbierali sme myšlienky. Zistili sme, že si našťastie nemusíme kupovať nový cestovný lístok, lebo ho máme zaplatený až do Košíc a keďže sme necestovali pôvodným vlakom, môžme cestovať hocijakým iným. Ďaľšie šťastie sme mali v tom, že z Čopu vtedy každých pár hodín odchádzal osobák do okolitých dedín na Slovensko a aj do KE. Pozbierali sme kopejky a kúpili si nejakú tú múčnu papaničku. Domov som ani nevolala - telefónna ústredňa bola zatvorená a v 1992 sme mobilné telefóny nemali.  
   Vlak do KE nám odchádzal niekedy nad ránom. Usadili sme sa a potešili, že už čochvíľa budeme tam, kde sme už dávno mali byť. Colníci a pohraničiari nás opäť skontrolovali. Celú batožinu poroztvárali a prešacovali. Nejakú tu vodku a cigarety nám odobrali - pardón, dali sme ich im dobrovoľne. Nakoniec vláčik zapískal a odfrčal. Tot vsjo.

   Pri podpisovaní zápisnice nám prezradili, že mali nahlásené uchovávanie "čierneho tovaru" v našom kupé. A že to bolo niekoľko nádherných ikón.