Ani takú dlhú, ani takú silnú, uhrmenú, ubleskovanú.
Krúpy sme mali na koberci až v polovičke izby (bude to tým, že bývam na najvyššom poschodí?).
V električke zatvorené, zarosené okná, zatuchnutý vzduch, upotené telá. Neviete sa dočkať, kedy vystúpite. A cesta domov trvá tridsaťpäť minút. A ešte treba to a to, kým sa domov dostanete.
Upchaté kanále, zatopené chodníky, cesty, rodičia pristavovali autá tesne pred vchody, aby sa deti náhodou nezamočili.
Toto nebola letná búrka, bola to jednoducho búrka. Nebola to smutná ani zamilovaná búrka, bola to poobedňajšia búrka. Búrka lejaková. Niekto sa náhlil, utekal sa schovať, niekto postával pod strieškami, čaká kým prestane.
Kde sú tie časy, keď som vo veľkom meste v búrke chodievala v potrhaných rifliach bosá po chodníkoch-nechodníkoch, sedávala na kraji cesty a čakala na nejaký ten autobus, okukovaná domorodým obyvateľstvom s poznámkami, že aká som nevychovaná?
Komentáre
a ako sme
časy sú preč, ale spomienky sú krásne..aj dnes prší, ale iba sa schovávam..:))
viki
je to vekom?
:)
:)
tiež som stál
olinka
vikinka
hej, k nam nechcete trochu dazda poslat??
byvam v oblasti, kde ked vidite mraky nad najblizsou dedinou, tak na 80% sa roztratia kym pridu po Zamky....
vierka
skusim sa s nou spojit
:)