olgita

Žijú ďaleko. Asi tak 3000 km od Slovenska, možno aj viac.

Naposledy som ich videla koncom 1989 roku, keď  zomrela moja babička, mamka mojej mamky.

Vtedy sa cudzinci mohli pohybovať po Rusku iba s tým, že milícia (naša polícia) vedela o ich pohybe. Takže moja rodina musela mať na milícii v ich meste zaregistrovaný môj plánovaný pobyt u nich doma. Toto potvrdené potvrdenie museli poslať mne a ja som ho dala referentkám na Zahraničnom dekanáte na mojej Vysokej škole. Tie ho odniesli na zaregistrovanie na moskovskú milíciu. Takže aj telegram o smrti mojej babky musel byť takto potvrdený. A kým ho zaregistrovali a kým som si zohnala letenku bolo po pohrebe.

Pamätám sa, že som vtedy bola veľmi chorá. Pravdepodobne som mala zápal pľúc, ale nevedeli mi ho diagnostikovať. Mala som vysoké teploty a silný kašeľ. Ruskí lekári mali podozrenie na tuberkulózu a preto ma posielali na identifikáciu do Strediska pre zisťovanie tuberkulózy (Туберкулёзный диспансер). Keďže som nevedela vypľúvať hlieny, tak ma stále sledovali a liečili ma Biseptolom, čo bolo vtedy najsilnejšie "antibiotikum", ktoré bolo k dostatiu v ruských lekárňach, pričom u nás sa používa iba na doliečenie.

V čase pohrebu mojej babky, som mala teplotu okolo 39^oC. A nemala som žiadne peniaze. Letenka vtedy stála 100 rubľov. Bola som veľmi vyčerpaná. Peniaze so slovami, že mi požičiava, mi dal jeden z naších bohatších kamarátov Nichal zo Šrí Lanky. Vtedy to boli veľké peniaze a nikdy som mu ich nevrátila. Vlastne som ich dostala za to, že som pred jeho priateľkou mlčala, že má inú frajerku. Ale ona o tom aj tak vedela.

Do Aľmetievska sa priamo nelietalo. Iba do susedného mestečka, vzdialeného takých 30 km. Ako na potvoru nebolo voľné miesto v lietadle priamy let Moskva-Buguľma, ale iba s medzipristátim v Kazani. Takže ja taká zateplovaná, bledá, kašľajúca som dva-krát vzlietala a dva-krát pristávala s tými najhoršími myšlienkami, ktoré len môže chorľavý človek mať.

Vtedy som prvý-krát dostala strach zo smrti. Pretože v tom, ako sa mi krútila hlava od teploty a triasla som sa od zimy mi v hlave vírili iba myšlienky typu "... len nech nespadne so mnou teraz lietadlo ...". Po pristátí v Buguľme sa mi podarilo nájsť "ličnika", ktorý nás odviezol do mestečka, kde bývali moji príbuzní. A dostala som sa k nim vlastne až okolo druhej v noci po pohrebe mojej babky. No bola som tam. A bola som jediná zo slovenskej časti našej rodiny.

Moji bratranec a sesternica sú hudobne veľmi nadaní. Bratranec Saša si v puberte sadol za klavír a začal jednoducho hrať. Teraz je z neho dirigent orchestra, ktorý v kuse chodí po zahraničných koncertoch. Sesternica Olečka zase navštevovala konzervatórium a venuje sa deťom v hudobnej škole. A práve sesternica ma naučila pesničku, ktorej slová sú nižšie napísané. Skúsim ich "voľne" preložiť.