Zaľúbila sa.
Jediným pohľadom do jeho veľkých očí s tmavo hnedou dúhovkou, orámovaných dlhými čiernymi mihalnicami,
zastrešenými hustým pekne tvarovaným obočím. Keď bola pri ňom, nevedela povedať ani slovko.
Prežívala niečo, čo nepoznala.
A on bol chytrý. Nenaliehal.
Občas ju navštívil, že vraj potrebuje pomôcť s úlohami zo školy.
Nedal jej vedieť, že ju chce dostať, tak ako už dostal iné. Ona sa pomaly zamotávala do pavučiny lásky.
Chcela ho viac a viac a postupne podliehala myšlienke mať vzťah. Bol vytrvalý.
Vravel jej, že je s ňou rád, že je pre neho ako sestra, kamarátka, že je rád, keď mu pomáha, že ju chce.
Veľmi chytré pomalé privlastňovanie.
Až kým to nevydržala.
Sama sa mu ponúkla. Sama sa mu oddala.
Bola chytená. Uspokojená s narodenou láskou. A on si pripísal bod navyše v súboji „on a ženy“.
Vtedy ešte nevedela, že po dotletí ohníka citov láska bolí, že láska pichá, že premieňa slzy na hrachy, skotúľavajúce sa do vankúša, že zabíja vieru v dobré, že pomstu rodí. Najnečestnejšie od neho bolo, že sa neschovával.
Všetci kamaráti poznali jeho „tajomstvá“. Ona ich nemohla vidieť.
Bola šťastná. Verila mu.
Nemala prečo neveriť.
Vždy k nej bol milý, vážil si ju a dal jej to, čo chcela. Lásku.
No raz niečo pocítila.
Nevedela čo a nevedela ako. Možno to bola intuícia.
Možno niekto niečo potichu povedal a ona to počula.
Možno niekto niečo ukázal a ona si to gesto všimla. Vtedy ho pristihla.
Bozkával inú. Objímal ju v šere malej izby, pri nočnej lampe, pri tichej hudbe.
Spoznala jeho „túlavé nohy“. Asi už bol čas uvidieť pravdu.
Vytiahla ho z jej izby za vlasy.
Kde sa vzala toľká odvaha? Nebála sa, že jej to vráti?
Celá sa triasla. Tá iná bola jej jediná kamarátka, tá čo hovorila jej jazykom.
Neverila, že jej to spravila. Nechápala, prečo jej to spravila.
Prebdela celú noc.
Posedávala po chodbách, po schodoch.
Zrazu si spomenula na všetky posmešky, na všetky narážky, na všetky situácie,
v ktorých ich spoloční kamaráti mali dvojzmyselné reči o tom, kde bol a čo robil.
Všetci dookola sa bavili. Oslavovali Nový rok. Jej duša nie.
Najväčšia rana prešla srdcom až nadránom.
Našiel ju učupenú pri stene a povedal jej, že nech už idú spať, lebo že už je unavený z túlania sa.
Neverila vlastným ušiam. Vyzeralo to tak, ako keby si už nepamätal, čo spravil.
Ublížil jej, ale správal sa tak, akoby sa nič nestalo.
Nedostala žiadne vysvetlenie, žiadne ospravedlnenie.
Nechcela ho.
Vytriezvela z lásky.
Príbeh je súčasťou projektu Blogzin MEDZI MUŽOM A ŽENOU, v ktorom sú na monotematickom multiautorskom blog.pravda.sk zverejňované poviedky, novely, príbehy, eseje, ... o veciach medzi mužom a ženou. Príbeh je zobrazený so súhlasom autora blogu.
Komentáre